silvia sabova

Keď konečne po všetkých tých vlečúcich sa, nekonečných a nekončiacich dňoch, Niekto vrátil do vzduchu kyslík, otvorila som okno a zhlboka som sa nadýchla. Cítila som všetky tie nežné banality, ako mi prenikajú do tela, hľadajú si cestičku a snažia sa ma presvedčiť, že tak to bolo vždy.

Ani neviete, ako veľmi sa na seba podobáte.

Mám v hlave absolútne prázdno. Úplné ticho. Tri dni som sa nedotkla klávesnice.

"Prečo sa stále sťažuješ? Ja tak byť na tvojom mieste..." Dívam sa na teba a neviem definovať svoje pocity.

Pustá čierna tma, z ktorej vyliezajú nočné zvuky. Nebojí sa ich, zvykol si. Leží vo svojej vŕzgajúcej posteli a rozmýšľa nad tým, čo mu dnes povedala Nina.

Boli sme tri. Ešte na strednej škole sme sa dohodli, že budeme pannami až do osemnástky. Tá z nás, ktorá by dostala neodolateľnú chuť tento sľub porušiť, sa bude musieť dať ostrihať dohola.

Aspoň podľa mojej dávnej kamarátky, ktorá ma nevidela od strednej školy. Ja sama som si na sebe túto novočrtu nevšimla. A tak sedím a skúmam sa.

Štvorročné všetečné dievčatko pobehuje po kuchyni plnej dospelých ľudí, cigaretového dymu a alkoholických výparov.

Mne je ale dobre, že pracujem doma. No, ako sa to vezme. Samozrejme, ak to tak robíte dosť dlho, čo je môj prípad, príde vám úplne normálne, že sa rozprávate sama so sebou. Alebo so stenami.

Ako som odišla a zase sa sem vrátila...

Videl, že padá. A predsa bol v jeden krutý okamih rád...

aj keď nie je sviatok všetkých svätých... nejako mi zostalo za tebou smutno...

trochu voľnosti