silvia sabova

Je zvedavé, stále sa niečo pýta, kučeravé vlásky jej poskakujú. Prebieha od jedného k druhému a ani po treťom upozornení neprestane klásť svoje otázky. Je najmenšou vo veľkom svete a pripadá jej to zázračné.
Mama ju schytí za ruku a protestujúcu ju vedie cez dvor do garáže. Tam ju zamkne, kým sa nenaučí správať. Odíde a zabudne na ňu.
...
Dievčatko sa krčí v tmavom kúte, vonku zúri búrka, nuž sa schúli do starého koberca. Zakrýva si uši a volá mamu.
(Už budem dobrá... už budem dobrá... už budem navždy dobrá.... len ma pusti von).
Nikto neprichádza. S vytreštenými očkami počíta blesky, údery hromov počuť stále bližšie, až sa začne báť, že sa strop jej väzenia premení na búrkové mračno.
Nebojí sa len tmy a samoty, ale hlavne strašidiel, duchov a tej strašnej ježibaby, ktorá po nociach obchádza domy a kontroluje, či sú všetky deti vo svojich posteliach a spia. Dievčatko nespí. Nemôže.
...
Ráno ju nájde otec, ktorý si myslel, že sladko spí vo svojej izbe. Prezlečie ju a uloží do postele. Svoj hnev vyrieši tak, že sa dva dni neukáže doma.
...
Dievčatko už nikdy nevstúpi do garáže, nikomu do reči a mame do srdca.
A dodnes sa bojí búrky...