silvia sabova

Ľudia kráčajú vo svojich vlastných stopách - značkujú si cestu hádkami, dávajú si hádanky - opreteky, kto skôr odpovie na život. Idú po ceste, po ktorej už prešli s nabrúseným nožom - snažia sa naprávať slová a činy, ktorými zabili cudzie rána. Hádajú ako dlho ešte a stopy zapadnú snehom - cudzie rána zostanú cudzie a vlastné nie sú ničím výnimočné. Tie rany a rána ich bolia a jazvy krvácajú - tichým plačom ich zobúdza čas. Z vecí, z ktorých si skladajú vlastnú smrť sa snažia vytvoriť aspoň kúsok lásky...