silvia sabova

On mal vysokú postavu, vysokú školu, vysoké ambície, ale najvyššie zo všetkého siahalo jeho horolezectvo.
Ona mala postavu nižšiu, školu tiež, ambície mizivé, ale do výšok siahajúcu fantáziu. A tak písala básne.
On chcel, aby s ním liezla na hory.
Ona chcela, aby napísal báseň.
Smiali sa a ako to už býva sľúbili si večnú lásku.
On jej z lásky napísal báseň. Bez akejkoľvek umeleckej hodnoty, ale Z LÁSKY.
Boli mladí a nevedeli, že nič nie je večné. Že láska nie je slepé nasledovanie toho druhého, ale že sa rodí z protikladov a kompromisov.
On chcel, aby s ním liezla na skaly.
Ona chcela, aby napísal báseň...
Padala nekonečne pomaly (aspoň sa jej tak zdalo) a myslela si, že zomiera za ich lásku. Splnila svoj sľub. Ich láska padala spolu s ňou. Padala k nemu. Ešte uvidela jeho oči a bola šťastná, že napísal tú báseň.
Videl, že padá. A predsa bol v jeden krutý okamih rád, že splnila jeho želanie. Liezla. Chcela byť ako on. Nebola.
Našiel si inú, ktorá ho nenútila písať básne a milovala výšky.
Tak trochu sa hanbil...