silvia sabova

Iba šuchot lístia ma stihol upozorniť, že niečo nie je v poriadku a stihla som pribuchnúť to nepodarené okno tesne predtým, ako ten istý Niekto pustil dážď. A potom sa so mnou hral. Púšťal a zastavoval a ja som otvárala a zatvárala okno, až som z toho bola nakoniec celá pomotaná a vystrčila som sa práve vo chvíli, keď z neba spadlo milión malých pichľavých kvapiek. Rovno do mojej k nebu obrátenej tváre.

Cítila som tú ostrú bolesť a mala som pocit, že nikdy neskončí. Pochopila som, že Niekto sa dobre zabáva, ukradol mi všetky dáždniky a chce, aby som stála na daždi.

Nohami pevne na zemi.