silvia sabova

Keď konečne po všetkých tých vlečúcich sa, nekonečných a nekončiacich dňoch, Niekto vrátil do vzduchu kyslík, otvorila som okno a zhlboka som sa nadýchla. Cítila som všetky tie nežné banality, ako mi prenikajú do tela, hľadajú si cestičku a snažia sa ma presvedčiť, že tak to bolo vždy.

Ani neviete, ako veľmi sa na seba podobáte.

Mám v hlave absolútne prázdno. Úplné ticho. Tri dni som sa nedotkla klávesnice.

Nikto ju nemá rád. "Je taká hlúpa." "Je taká namyslená." "Je taká arogantná." "Je škaredá."

"Prečo sa stále sťažuješ? Ja tak byť na tvojom mieste..." Dívam sa na teba a neviem definovať svoje pocity.

Pustá čierna tma, z ktorej vyliezajú nočné zvuky. Nebojí sa ich, zvykol si. Leží vo svojej vŕzgajúcej posteli a rozmýšľa nad tým, čo mu dnes povedala Nina.

Boli sme tri. Ešte na strednej škole sme sa dohodli, že budeme pannami až do osemnástky. Tá z nás, ktorá by dostala neodolateľnú chuť tento sľub porušiť, sa bude musieť dať ostrihať dohola.

Aspoň podľa mojej dávnej kamarátky, ktorá ma nevidela od strednej školy. Ja sama som si na sebe túto novočrtu nevšimla. A tak sedím a skúmam sa.

Štvorročné všetečné dievčatko pobehuje po kuchyni plnej dospelých ľudí, cigaretového dymu a alkoholických výparov.

Už pred tromi rokmi dostali moje deti na výber - čaro jarného lesa alebo čokoládové vajcia a priehrštie dvadsaťkorunáčok. Vyhrala príroda.

Mne je ale dobre, že pracujem doma. No, ako sa to vezme. Samozrejme, ak to tak robíte dosť dlho, čo je môj prípad, príde vám úplne normálne, že sa rozprávate sama so sebou. Alebo so stenami.

"Tati, zbuchni mi dokopy tieto dve drevká." "Načo?" "Chcem mať akože kušu." Viac môj manžel s priateľom nepotrebovali. Keď kušu, tak takú, čo bude aj strielať. Naozajstnú.

Práve preskakujem od sania špiny z dlážky k víreniu prachu z políc, keď si uvedomím, že práčka už zrejme dokončila moje ruky šetriacu činnosť a je čas ísť povešať jej vnútornosti.