silvia sabova

Po ceste mi zazvoní telefón, nejaký zákazník má pocit, že fungujeme nonstop.
"Áno, budú tam... áno vykládka je zabezpečená... Nie, nemôžete dostať väčšiu zľavu." (Je nedeľa, odo mňa mozes dostat akurát tak ´spravú´..)
Ešte pred vyťahovaním voňavých ponožiek, z ktorých bude minimálne polovica bez svojho pravého, prípadne ľavého, druha, premiešam variaci sa obed. Voní nádherne a to ma povznáša o stupeň vyššie na mojom osobnom hodnotovom rebríčku.
"Mamííí, soplík mi ide na prechádzku!" kričí syn. Idem k nemu s vreckovkou a slovami: "Tak.. budeme štartovať ako motor."
Aj tak si zvyšok utrie do rukáva. Pohrozím mu prstom a idem staršiemu pomôcť nakresliť raketu. Nevyzerá príliš spokojne s mojim výtvorom.
Manžel, láska moja jediná najväčšia, sedí na gauči s notebookom na kolenách a buduje obrovské impérium v Age of Empires. Podľa nasadeného bojovného výrazu usudzujem, že sa zrejme dostal do konfliktu s nejakou cudzou armádou. Usmejem sa. Nechcem, aby mi pomohol, len nech si pekne oddýchne, mal toho tento týžden naozaj dosť.
Teším sa, ako za chvíľku skončím a prihodím sa k nemu.
...
"Tak a ideme upratovať dvor," začujem práve vo chvíli, keď si vykladám nohy na stôl.
"Ale ja si chcem už oddýchnuť."
"Veď si oddychovala celý deň."
Neveriacky sa na neho pozerám a vzápätí vyhlasujem generálny štrajk.
"A to to mám ísť spraviť akože sám?"
"To to máš ísť spraviť akože sám," a som ešte taký provokatér, že sa škerím od ucha k uchu.
...
Oddupáva von.
A ja sa rozhodujem, za ktorý národ budem hrať....