silvia sabova

Tento rok sa nám, vzhľadom na mikroekonomickú situáciu našej domácnosti, nepodarilo utiecť na veľkonočné sviatky na chatu.
"Ahoj, môžeme prísť?" bratranec sa hneď chopil príležitosti uniknúť povinnostiam, keďže ako jediný chlapský potomok a tým pádom pokračovateľ nášho vznešeného rodu, je priam vyháňaný pooblievať všetky tety, babky, sesternice a aby sa nepovedalo aj ich susedky.
"Čo robíte tento víkend? Chystáte sa niekam? Príde k vám niekto?" švagriná na to nikdy nejde priamo.
"Len prídi. Pomestíme sa."
"Ja by som si chcel aspoň na tie sviatky oddýchnuť," manželov aj môj dlhoročný priateľ, žijúci v jednom dome so sestrou, mamou a babkou.
"Jasné."
Niekedy je môj dom gumenný. Nerobím si s tým veľké starosti. Každý niečo prinesie, zamkneme bránu a urobíme si súkromnú Veľkú noc.
Zatiaľ je nahlásených sedem dospelích a štyri deti.
Kto sa k nám chce ešte ukryť? Ešte chýba niekto s pukancami a hodilo by sa aj nejaké nealko. Popredu však upozorňujem, že korbáče, voňavky, vedrá a podobné pomôcky majú vstup zakázaný.
Bude nás veľa a bude nám veselo. Už od štvrtka...